História hasičstva

Prvopočiatky boja s ohňom

                V stredoveku, ale vlastne až do konca 19.storočia, znamenalo volanie „Feurio“ často katastrofu pre stovku ľudí , pre celé dediny a mestá, keďže kožené vedrá, ručné tlakové striekačky, háky na strhávanie a prenosné  rebríky boli jedinými prostriedkami, ktoré umožňovali boj s ohňom. Nevýhodou takéhoto vybavenia bola jeho závislosť na svalovej sile a výdrži ľudí, ktorí ich používali. K rozšíreným, ale nie príliš účinným metódam patrili rýchle utvorené rady ľudí s vedrami pre dopravenie vody k požiaru. Ručná tlaková striekačka, vtedy najúčinnejší hasiaci prístroj, vyžadovala približne 16 – 24 ľudí pre obsluhu a pre vystriedanie. Aj tak bola schopná – napriek takému enormnému úsiliu – dodávať sotva viac ako 150 – 300 litrov vody za minútu.

                V tej dobe nebol boj s ohňom dobre organizovaný a potreboval zlepšenie, pretože sa nikto necítil dostatočne zodpovedný, zostávalo hasenie väčšinou na dobrej vôli samotných obyvateľov a okoloidúcich. Vyškolený pomocníci, ktorí by dokázali zodpovedne obsluhovať ručné alebo koňmi ťahané striekačky, spravidla chýbali. Vtedajšia organizácia, technika aj taktika boja s ohňom sa v prípade veľkých požiarov obvykle ukázali ako nedostatočné. Ku zmene došlo až vytvorením spolkov dobrovoľných hasičov v druhej polovici 19.storočia. V Nemecku k ich rozvoju významne prispeli Carl Metz a Conrad Dietrich Magirus. Výrok Carla Metza  „ Bohu k pocte, blížnemu k pomoci “ trefne vyjadruje postavenie prvých členov združení hasičov, ktorí pomoc blížnemu brali ako dobrovoľnú občiansku povinnosť.

Ručná striekačka z roku 1882

                S príchodom techniky náročnejších, ale výkonnejších parných striekačiek výrazne vzrástla potreba profesionálnych hasičov a vo veľkých mestách tak skončila éra hasičov dobrovoľných. Prvý profesionálny zbor Ameriky, platený z prostriedkov obce, vznikol  10.marca1853 v Cincinnati.

Pokrok pomocou parnej striekačky

             Vďaka  vynájdeniu parného stroja Jamesom Wattom v roku 1770 bolo možné nahradiť namáhavú ľudskú prácu silou stroja. Jednou z množstva oblastí použitia sily pary sa stali vodné hasiace prístroje. V roku 1828 vyvinul švédsky inžinier John Ericsson prvý parný stroj, ktorý dokázal poháňať hasiacu pumpu. Renomovaný strojárenský závod Johna Braithwaita z Londýna vyrobil na základe tohto systému prvú parnú striekačku, ktorá sa úspešne osvedčila pri jednom veľkom požiari. Príprava výroby pary prebehla za 13 minút, a keď začala striekačka pracovať, bola schopná dopraviť 680 litrov vody za minútu do výšky 27 metrov po celú jednu hodinu.

Prvá parná striekačka s Henry J. Eatonom – Hartfordský hasičský zbor používal ručnú striekačku s vybavením do roku 1861.

             Až do prelomu storočí predstavovala parná striekačka ťahaná koňmi typické hasičské vozidlo. Kúpna cena a náklady na údržbu boli ale také vysoké, že prichádzala do úvahy iba pre veľké zbory s vyškolenými strojníkmi. Menšie obce boli naďalej odkázané na ručné tlakové striekačky.

             Rastúca hmotnosť hasiaceho zariadenia spôsobená stále solídnejšou a kvalitnejšou technikou, ako aj dodatočná potrebná výzbroj začala dosahovať hranice možnosti konského záprahu.

Táto parná striekačka bola zakúpená v roku 1889 za cenu 7 000$ pre Hartfordský hasičský zbor. Toto zariadenie bolo častým objektom fotografov a spisovateľov po mnoho rokov. Najväčší stroj svojej doby má hmotnosť 9 ton.

             K tomu sa pridávali aj stále väčšie vzdialenosti k výjazdu, ktoré boli vyvolané rozpínajúcou sa zástavbou miest a obcí. Silnela potreba motorového pohonu, ktorý nebude závislý na sile ľudských alebo konských svalov a ktorý umožní dopraviť k ohňu čerpadlá a striekačky.

Presadzuje sa spaľovací motor

             V roku 1885 zostrojil Gottlieb Daimler spaľovací motor a s úspechom ho zároveň vyskúšal. V júli 1888 predstavil vo svetovej premiére prvú benzínovú motorovú striekačku, ktorej motor vykazoval silu 12 koní a výkon 850 litrov za minútu. Pre uvedenie pumpy do prevádzky stačilo jednému chlapovi iba 17 sekúnd.

                Tým ešte nebola vyriešená otázka pohonu vozidla. Ešte v dobe rozkvetu parného stroja sa niektoré firmy zaoberali motormi na elektrický batériový pohon, ktoré by sa dali využiť k prevádzke nákladných automobilov. Až do začiatku prvej svetovej vojny používala prevažná väčšina hasičských zborov väčších miest pre pohon vozidiel elektromotor, pretože bol v porovnaní s vtedajšími spaľovacími motormi prevádzkovo oveľa bezpečnejší.

                Okrem elektrického batériového systému existoval aj pohon v kombinácii benzín a elektrina, ktorý sa nazýval mixt. Tento systém spočíval v tom, že benzínový motor uvádzal do činnosti generátor, ktorého prúd následne uvádzal do pohybu elektromotory umiestnené v nábojoch kolies. Tento paralelný chod bol veľmi obľúbený a spoľahlivý. Mohol slúžiť ako pohon čerpadiel a výsuvných rebríkov, čo pri použití vozidiel na batérie vyžadovalo ešte ďalší prídavný agregát.

                Až keď sa benzínový motor osvedčil v civilnej oblasti, nadchli sa pre neho aj hasičské zbory. Zatiaľ čo v roku 1909 existovali napríklad v Nemecku iba tri hasičské vozidlá s benzínovým motorom, bolo ich v roku 1913 už 143. Prvá svetová vojna nakrátko pozastavila rozmach spaľovacích motorov v oblasti techniky hasičských zborov. Do konca 20.rokov boli všetky hasičské zbory vo väčších mestách vybavené automobilmi s benzínovými motormi.

Vznik moderného hasičského vozidla

                Vývoj hasičských vozidiel v nasledujúcich rokoch bol tesne spojený s vývojom automobilu nákladného, keďže v rovnakej miere, ako postupoval pokrok vo všeobecnej výrobe áut, odrážal sa aj vo vývoji áut hasičských.

                Do polovice 20.rokov sa hasičské automobily všeobecne vyrábali v jednotnej forme. Mužstvo sedelo na pozdĺžne usporiadaných laviciach v celkom otvorených vozidlách s celkovo vysokým ťažiskom, čo bolo často pri rýchlych výjazdoch príčinou nehôd. Nad hlavami hasičov sa nachádzali držiaky na upevnenie rebríkov, hákov a ďalších neskladných predmetov. Vodná striekačka bola upevnená v zadnej časti vozidla. Na jeho bočných stranách boli navíjacie bubny s hadicami a pod podlážkami zase priestory pre armatúry a ďalšie potreby. Až na začiatku 30.rokov sa začali v Nemeckých zložkách uplatňovať zatvorené nadstavby automobilov. Posledným rozhodujúcim momentom pre tento vývoj sa stala extrémne mrazivá zima 1928/29 s teplotami až -30°. Mnohí hasiči utrpeli na laviciach otvorených automobilov ťažké omrzliny. Bolo jasné, že aj pre tvrdých chlapov nie je takýto spôsob prepravy vhodný. V USA ponúkala prvé vozidlá s uzatvorenými kabínami firma Mack. Prvé takéto vozidlo dostali hasičské jednotky v New Yorku v roku 1937. Prechod ku kabínovým vozidlám tu trval oveľa dlhšie ako v Európe. Tiež výzbroj bola prevažne ukladaná do skriňových nadstavieb. Postupne získali hasičské autá podobu, ktorá sa s malými obmenami používa do dnes.

Hasičské vozidlá s otvorenou nadstavbou

                Ďalšia požiadavka sa týkala jednotných noriem pre stavbu vozidiel a pre výzbroj. V minulosti nastávali problémy, keďže boli pri veľkých požiaroch nasadené zbory z okolitých obcí a zistilo sa, že napríklad spojky hadíc majú rôzne rozmery. Koncom 30.rokov boli tieto problémy vyriešené. Typizácia a sériová výroba hasičských vozidiel, ktorú si vynútila druhá svetová vojny, spôsobila do tej doby neznáme zjednotenie výbavy.

Hasičská pomoc dnes

                Dnešná generácia hasičských vozidiel zahŕňa množstvo rôznych typov kombinovaných a špeciálnych automobilov, väčšinou vybavených veľmi silnými motormi. Usporiadanie nadstavby je ovplyvnené funkčnými požiadavkami. Samotná kabína skriňového tvaru a ďalšie nadstavby vyrobené z nehrdzavejúceho hliníka alebo z kombinácie hliníka a oceli určujú celkový vzhľad vozidla. Pri výrobe hasičskej techniky sa rovnako začali využívať technické vylepšenia, ako napr. posilňovač riadenia, ABS, ASR alebo automatická spojka, ktoré sú u osobných automobilov samozrejmosťou. Ide o veci, ktoré uľahčujú prácu vodiča predovšetkým pri výjazde k akcii. Akcenty, ako je nápadné farebné lakovanie a farebná kombinácia svietivých farieb, v poslednej dobe aj vo forme reflexných pruhov a fóliových nálepiek, umožňujú bezpečnejšiu jazdu v stále väčšej premávke.

                Nové riziká vyžadujú premyslené koncepcie k odvráteniu nebezpečenstva, pretože je nevyhnutné, aby sa záchranárska technika neustále prispôsobovala účelom minimalizácie rizika rôznych nehôd, požiarov a ekologických havárií spojených s rozvojom hospodárstva, životným prostredím, s rozvojom technológií a ďalších odvetví nášho života, musí sa stále zdokonaľovať vozový park aj výzbroj.

CAS 30 - Iveco  Trakker